Prečo vychovať samostatné dieťa? Čítajte tipy psychologičky.

Hoci je to pre mnohých z nás náročné, cieľom rodičovstva je vychovať samostatné a sebestačné deti. Mali by sme totiž túžiť po tom, aby sa z našich detí stali sebestační, praktickí, zruční a schopní dospelí o pár rokov neskôr.

K samostatnosti môžeme viesť už svoje 2- až 3-ročné deti – sú totiž nielen dostatočne fyzicky zručné, ale aj psychicky pripravené na to, aby zvládli niekoľko z nasledujúcich činností: vyzliecť sa, obliecť sa, vyzuť sa, obuť sa, natrieť si chlebík, naliať si vodu, pridať ovocie do svojej kaše, odložiť tanier, položiť svoje hračky na miesto či odniesť svoje špinavé ponožky do koša na bielizeň.

Prečo by sme mali klásť dôraz na podporu samostatnosti svojich detí už v útlom veku?

Pokiaľ vedieme deti k samostatnosti od útleho veku, vytvárame ich pozitívny obraz o sebe. Považujú seba za schopných, šikovných a hodnotných ľudí. Vďaka tomu obrazu budujeme a budujú si sebadôveru, sebaistotu a sebaúctu – vedia, že sa dokážu o seba postarať.

Samozrejme, rozvíja to aj ich vnútornú motiváciu, aby vykonávali činnosti spontánne a hlavne samostatne. Ak je naše dieťa samostatné, tak je aj nezávislé a cíti sa byť psychicky silné. Ovplyvní to aj jeho budúce ja – bude z neho samostatný, sebestačný a životaschopný dospelý človek, ktorý sa nestratí vo svete a užíva si svoju nezávislosť, dokáže naplno rozvinúť svoj potenciál, žije svoj život podľa vlastných predstáv (nepotláča seba) a je šťastný.

Nebrzdime svoje deti v samostatnosti a nezávislosti!

Uvedomujem si, že niekedy môže byť náročné odhadnúť, kedy náš syn alebo naša dcéra potrebujú pomoc, čo od nich už môžeme očakávať a kedy ich môžeme nechať potrápiť sa s danou činnosťou. Pokiaľ im však tieto možnosti nedáme, nikdy nezistíme ani my, ani ony, čoho všetkého sú už schopné.

Rodičia niekedy nevedome brzdia samostatnosť a nezávislosť svojich detí, lebo sú presvedčení, že ich dieťa je ešte „príliš malé“ na to, aby to zvládlo. Inokedy je to o nich samotných. Je to skvelý pocit cítiť sa byť potrebný a nenahraditeľný v každodennom živote svojich detí. A keď ich už menej potrebujú, rodičia sa cítia zneistení a obávajú sa straty významu (lásky, náklonnosti, dôležitosti) pre dieťa.

Iní majú v pozadí to, že urobili vlastnú hodnotu závislou od ich materskej či otcovskej roly. Ak sa necítime byť v súlade s tým, že sa naše dieťa stáva nezávislým, je nápomocné obrátiť sa na odborníka a venovať sa sebapoznávaniu a pozrieť sa na svoje obavy a motivácie.

Čo nerobiť a čo robiť pre podporu samostatnosti 2- až 3-ročných batoliat?

V prvom rade vám dávame do pozornosti článok o batoľatách: www.odetoch.sk/piseme-vam/obdobie-vzdoru-ake-su-batolata, aby ste ich lepšie poznali a vedeli si predstaviť ich psychický vývin a charakteristiky. Potom sa môžeme pozrieť na tipy, ktoré sme pre vás pripravili, aby ste rozvíjali samostatnosť a nezávislosť svojich detí.

Hľadajme možnosti, ako im tieto činnosti umožniť. Obrovskou inšpiráciou môže byť práve Montessori prístup, ktorý hlása prispôsobenie výšky nábytku deťom, používanie ľahkých a prírodných materiálov alebo menších predmetov (malý džbán alebo kanvica) či poskytnutie užitočných pomôcok (lievik, lopatka, naberačka, handra…).

Nerobme za dieťa to, čo si vie ono urobiť samo. – Ak to budeme robiť, podporíme závislosť na nás, rodičoch. Zabránime im v tom, aby rozvinuli svoj potenciál. Pochopiteľne, aby naše deti robili samy to, čo už vedia, si od nás vyžaduje sebazaprenie, ochotu odolávať túžbe, aby sme ich opravili či urýchlili ich činnosť. Treba prijať aj to, že nebudú všetko robiť tak, ako si to predstavujeme my – a stále to môže byť správne: napr. odloženie svojich hračiek, poskladanie svojich tričiek.

Buďme trpezliví a doprajme svojim deťom čas, aby si trénovali svoje zručnosti. – Nechcime, aby to robili rýchlo alebo hneď perfektne. Ako sme písali v článku o motivácii, povzbudzujme ich:

Učme ich, ako sa môžu o seba postarať. Ukážme im, ako na to, a nechajme ich to skúšať a trénovať. – Skôr asistujme a usmerňujme – napríklad ako môžu utrieť vodu, ktorú náhodou vyliali.
Nešetrime povzbudzovaním a oceňovaním www.odetoch.sk/piseme-vam/odmeny-a-pochvala-vo-vychove-deti.

Zapojme svoje deti do starostlivosti o domácnosť. – Nech cítia, že sú plnohodnotnými a hlavne užitočnými členmi rodiny už ako dvoj- či trojročné. Mimochodom, práve v tomto období deti prejavujú prirodzený záujem o každodenné činnosti, pretože túžia napodobniť svoju mamu a svojho otca – chcú pomáhať. Postupným psychologickým osamostatňovaním sa aj telesným rozvojom sa zapájajú do činností, trénujú svoje zručnosti a učia sa svoje budúce sociálne roly ženy a muža.

Keď im napríklad dovolíme, aby vyhodili po sebe plienku či priniesli nočník alebo polievali kvety či nasypali psovi granuly, tak im umožníme učiť sa niečo, čo prispieva k praktickému životu nielen teraz, ale aj v budúcnosti.

Poskytnime svojim ratolestiam slobodu – možnosti rozhodovať sa. Umožnime svojim deťom, aby robili veku primerané rozhodnutia. To im dáva pocit kontroly a nadvlády nad svojimi životmi. Rozhodnutia vedú aj k samostatnému mysleniu a samostatnému konaniu. Deti potrebujú prax pri výbere a zvažovaní pre a proti. Navyše, keď sa rozhodujú samy, preberajú tieto rozhodnutia na seba. Učia sa zo svojich zlých rozhodnutí a nemôžu za ne viniť nikoho iného – stávajú sa zodpovednými.

Dvoj- až trojročné deti si dokážu vybrať z dvoch ponúknutých možností: napr. akú pokrývku si v lete dajú na hlavu, s čím sa budú hrať na ihrisku, akú zmrzlinu si doprajú, ktorú rozprávku si pozrú, či odložia hračky na policu alebo do krabice a pod. V tomto veku je ešte nevyhnutné, aby sme možnosti výberu poskytovali my, ich rodičia – takže ponúknime svojim deťom dva také výbery, pri ktorých nám naozaj nezáleží na tom, ako sa deti rozhodnú – a ony budú spokojnejšie, pretože práve ovplyvnili svoj život.

Všímajme si úsilie svojich detí a veďme ich k tomu, aby chyby vnímali ako súčasť učenia sa či tréningu. Buďme vzorom – deti nás pozorujú a všímajú si naše reakcie, pamätajú si naše slová. Vidia a počujú, ako reagujeme, keď nám niečo vypadne z ruky, keď sa nám nepodarí upiecť koláč podľa nového receptu alebo keď sa trápime s projektom do práce. Keď sa im nedarí na prvýkrát a sú sklamané z toho, že nevedia hneď postaviť skladačku či naučiť sa plávať, tak ich povzbudzujme a všímajme si ich úsilie. Nápomocné môžu byť vety: „Vidím, že sa nevzdávaš. Tvrdo na tom pracuješ. Skúšaš to znova a znova. Prišiel/prišla si na to, ako to urobiť…“
Podporme svoje deti v tom, aby si riešili svoje vlastné problémy. To je pre mnoho rodičov obrovskou výzvou hlavne v prípade, keď ide o ich 2- až 3-ročné deti. Dávajme im šancu nájsť dobré riešenia pre svoje dôležité detské životné výzvy. Uisťujme ich o našej podpore, dôvere, môžeme im dať tipy či návrhy na riešenie, ale mali by sme ich povzbudiť, že nájdu správne riešenia. Pomôcť môže aj otázka: „Čo by si chcel/-a urobiť?“
Neškatuľkujme svoje deti a nehovorme o nich negatívne. Podporme ich potenciál, pátrajme po ich silných stránkach, snažme sa nájsť aj v náročných situáciách to dobré, hoci nám to na prvý pohľad pripadá nemožné. Nehovorme svojmu synovi: „ty si taký neposlušný“ – myslime skôr na to, že má vlastný názor na svet, hoci s tým nemusíme súhlasiť. Nehovorme svojej dcérke: „ty si taká precitlivená“ – myslime na to, aké výhody má, keď niekto vníma citlivejšie svoje okolie.

Je ťažké vzdať sa vlastných predstáv a želaní o tom, aké by naše dieťa malo alebo nemalo byť. Mali by sme však myslieť na to, že každé dieťa je jedinečné a rozvíja sa postupne rokmi aj vďaka našej výchove, vplyvu iných ľudí či zrením.

Čo sa stane, ak deťom nedáme priestor na samostatnosť a nezávislosť?

Doktor Jim Taylor uvádza, že rodičia vychovajú deti, ktoré budú závislé od iných ľudí. Sú totiž zvyknuté, že ich rodičia za ne rozhodujú bez ohľadu na to, či je to potrebné alebo nie. Naučia sa, že ich život a šťastie závisia od iných, a nie od nich samotných. Tieto deti dostávajú nezaslúžené odmeny a nemajú žiadne obmedzenia, hoci by v danej situácii bolo nutné zadať hranice. Rodičia závislých detí sú presvedčení, že jedine oni vedia najlepšie, čo ich deti potrebujú – a to bez ohľadu na vek, potreby či želania svojich (často aj dospelých) synov a dcér.

Slová na záver

Rada by som vás na záver povzbudila, milé ženy – mamy, milí muži – otcovia. Nebojte sa, že vás vaše deti nebudú potrebovať. Po narodení sa naše deti na nás spoliehajú, čo sa týka starostlivosti: zabezpečujeme nielen bezpečie a teplo domova, ale aj hodnotnú výživu, čistotu a rozvíjanie tela aj ducha. Časom, ako rastú, sa stávajú stále viac sebestačnými v týchto oblastiach – celý život však zostávajú „závislými“ od našej lásky, podpory, usmerňovania a ochrany – nemusíme sa báť toho, že by sme pre ne boli zbytoční, že by nás už nepotrebovali. Milovať svoje deti znamená pustiť ich do sveta.